Ultima Cross 29 × 29″ – „nejlepší koloběžka na světě“

Dušan Demovič: Ultima Cross 29 × 29″

Maroš vo svojom článku o zdolávaní nástrah West Carpatian Chalenge 2022 spomenul moju karbónovú stavbu 29 × 29″. Dokonca napísal niečo v znení o „najlepšej kolobežke na svete“, ale to mu určite hlavou bežali pozitívne dojmy z celých pretekov. V konečnom dôsledku práve toto ma inšpirovalo k tomuto článku, a tak by som vás s touto mojou stavbou rád oboznámil podrobnejšie. 

Koncept 29 × 29″ mi v hlave driemal už dlhšiu dobu. Keď to ide u MTB, tak prečo nie u kolobežiek? Celé to začalo predminulé leto, keď sa mi dostal do rúk jemne prasknutý karbónový ráfik 29“, ktorý som opravil, vyplietol a osadil bezdušovou pneumatikou. Tak a jedno koleso by bolo doma. V tej istej dobe sa ocitol u mňa aj musherský špeciál, a to rovno karbónový rám Bulla. S hmotnosťou cca 3 kg, masívnou konštrukciou a geometriou a dizajnom prevzatým z poľského Traczera ma nijako neoslnil. Touto cestou určite nepôjdem. 

Chcem niečo elegantnejšie a s perforovaným stupátkom, nech má blato kam prepadávať. Niečo masívnejšie a s dvojicou 29“ MTB kolies, s čím sa bude dať vyskúšať aj mushing. Preto som hľadal inšpiráciu hlavne v Doxtorkách, ktoré sú podľa mňa pre musherov veľmi dobre navrhnuté a vyrobené. Mal som mnoho otázok na nie príliš početnú komunitu „psíčkarov“ v mojom okolí… a týmto im ďakujem za ich trpezlivosť so mnou. 

Celý koncept bol ideovo vyvinutý a postavený v podstate rovnakou technológiou ako moje cestovné kolobežky Ultima. XPS jadro s vertikálnymi vnútornými výstuhami potiahnuté viacerými vrstvami karbónu. Každá vrstva individuálne brúsená a každá nasledujúca s hladším povrchom. Hlavová rúrka je namotaná samostatne na silonový tŕň s ložiskami a vlepená natupo o stredovú výstuhu a následne prelaminovaná zo strán viacerými vrstvami tkaniny. 

K lepšej torznej tuhosti prispieva orientácia vlákien ±45° k osi kolobežky. Tuhosť do stupátka pri zaťažení vnášajú pramence uhlíkového rowingu, ktoré idú popod stupátko a na prednej časti siahajú až k hlavovej rúrke a v zadnej časti pod vidlicou až k spodnej časti plochy, na ktorú sa upína koleso. Rowing je kladený v štýle „listovej pružiny“, kedy prvé vrstvy sú najdlhšie a každý ďalší pár je o pár cm kratší. A prečo pár pramencov? No predsa na spodnej časti stupátka sa rowing rozchádza na dve časti a ide po každej strane stupátka okolo otvorov samostatne. 

Spodná časť je celá pokrytá husto tkanou kevlarovou pásovinou. V tej dobe som to považoval za ideálny materiál na ochranu karbónového rámu pred údermi kameňov a proti predratiu spodku o korene a ostré hrany v zjazdoch. No praktické nasadenie ma presvedčilo, že kevlar síce áno, ale nie tkaný v pravom uhle. Ak do takejto tkaniny chytíte kameň s väčšou kinetickou energiou, tak prvá ostrá hrane síce skĺzne po pozdĺžnych vláknach, ale o tie priečne sa zachytí a vytrhne ich. Dôkazom toho mi bolo takmer „holé“ stupátko v prednej, najexponovanejšej časti.

Takto sa mi vrátilo po WCC 2022 a nemenovaný jazdec (konkrétne Maroš), keď videl moje zdesenie nad stavom kolobežky, tak mi hneď ponúkol peniaze na materiál a na opravu poškodenia. Hneď v ten deň som si objednal spletanú kevlarovú niť a ďalšie výstuhy úž budem riešiť iba pozdĺžnym kladením vlákien. 

Predná vidlica je prudko značková (rovno z Alíka) s rozmermi 27,5″. Je síce na menšie koleso, ale keďže MTB vidlice sú vždy o niečo dlhšie kvôli kompenzácii zdvihu pruženia v celkovej geometrii bajku, tak na 29″ koleso stačí aj takáto, o číslo menšia. Osky sú už dospelácke, obe pekne TA 15 mm. 

K poriadnej kroske patria aj dve brzdy, a teda na radu prišli opäť moje obľúbené Magury MT5. Predná sadla rovno na vidlicu, zadnej som k vystuženému ramenu vidlice prilepil priemyselným epoxidovým lepidlom adaptér IS-PM a do pôvodných otvorov na IS úchyt som opäť zalepil dve skrutky opierajúce sa o rameno vidlice. Po vytvrdnutí lepidla som toto všetko obrúsil do oblých, na seba nadväzujúcich tvarov a prelaminoval strihaným uhlíkovým vláknom. 

Prednú hlavovú rúru som na prednej strane osadil masívnym karbónovým krúžkom s oceľovými podložkami na naviazanie postroja a nad ním som nalaminoval šikmo vedenú dutú maticu na musherské tykadlo. Krúžok, ako aj matica majú omotané vrstvy nosných, resp. ťahom namáhaných vlákien, ktoré sa po bokoch rozbiehajú po celej hlavovej rúrke až k rámu a napätie vznikajúce ťahom rozkladajú do čo najväčšej možnej plochy rámu.

Samostatnou kapitolou bola výroba spodných zubatých nášľapov. Vyrobené sú z 5mm industriálne vyrábaných uhlíkových plátov. Na každej hrane som na striedačku ostrým pilníkom vybrúsil šikmé zárezy. Výsledkom mal byť „cik-cak“ vzor… a vlastne aj je. Účinnosť takéhoto nášľapného systému je prekvapujúco (ba až zdrvujúco) efektívna, pretože fakt drží tenisku ako prilepenú, ale zároveň komplikuje výmenu nôh. Na druhej strane doslova trhá podrážky… (teda aspoň v prvotných štádiách, keď boli ešte zuby od novoty ostré). 

Celkovo je kolobežka extrémne masívna a robustná, ale hmotnosť zostala na prijateľnej úrovni (niečo cez 8 kg). Vďaka keramickým ložiskám a relatívne k ceste naklonenému dezénu odvaľuje po asfalte či štrku neuveriteľne ľahko. Však aj Maroš na WCC ušetril zopár dní, ktoré mal určené na preteky, a do cieľa prišiel o niekoľko dní skorej. Však nečudo, keď si napríklad v jeden slnečný deň doprial cez 180 km etapu po horách.

Prvýkrát v živote – mushing!

Po určitej dobe som sa konečne cez pozvanie od mushera Braňa dostal k otestovaniu kolobežky zo psom. A to teda bol zážitok. V jedno augustové, veľmi skoré ráno (psy v horúčavách nebehajú) som sa stretol na dunajskej štrkovej ceste s trojicou psov a dvojicou majiteľov. Psy mi už zo začiatku pripadali ako na steroidoch, pretože behali hore dole ako posadnuté. Zavesili postroj, zapli kolobežku a hneď ma upozornili, že sa mám celou váhou postaviť na stupátko a dať plné brzdy, lebo inak mi pes s kolobežkou utečie. Už tam mi mala zasvietiť kontrolka v hlave. Moja predstava, že zapneme psov a bok po boku sa povezieme/pokopkáme vedľa seba a pokecáme sa pomerne rýchlo rozplynula. Na foto je porovnanie rázvoru Doxtorky a Ultimy cross (rozdiel nie je až tak radikálny, foto skresľuje).

Braňo si zapol svojho psa, jeho priateľka ich oboch držala spínajúcich sa ako splašené kone, odpočítal štartovaciu sekvenciu a začalo kolobežkárske peklo. Aby ste mali predstavu, mne zapožičaný Enzo nie je nijak masívne stavaný pes a so svojimi 35 kilami som nečakal žiadnu nálož. No pomerne rýchlo som sa presvedčil o opaku. V tu ranu bolo na tachometri 35 km/hod a široká štrková cesta začala veľmi rýchlo miznúť za mojím chrbtom. Problém nastal v prvej zákrute, kde si moja zidealizovaná predstava vytvorila dojem, že pes nájde optimálnu trasu pokojného prejazdu a pekne spomalí. No hovno! Vletel rovno do najkratšieho možného oblúka a zarezal to na Merčiaka… a pritom ťahal stále ako „besný“. Mne tak stiahlo „púlky“, že pretlak v tele spôsobil vytlačenie očných búľv na veľkosť polovice pingpongových loptičiek. Brzdiť v takomto náklone mám obavu, a tak sa v plnej rýchlosti nechávam vynášať na zarastený okraj cesty, kde mi už konáre kríkov a stromov prešľahajú ksicht. Tlak, pulz aj adrenalín mi odstrelil dekel niekam na Mars a ja sa horko-ťažko držím „v sedle“… 

Následná sekvencia rozbitých ciest, kaluží plných blata a odlietajúcich kameňov vo veľkosti väčšej detskej päste mi nedala ani na chvíľu myslieť na niečo iné ako na záchranu novej kolobežky a vlastného života zároveň. V záverečných rovných úsekoch si dokonca jazdu „trošku“ aj užívam a uvoľňujem kŕčovito stlačenú zadnicu. No posledná ostrouhlá zákruta mi ich opäť reflexívne stisne a opäť ma vráti do boja o vlastný holý život. Dobiehame k autu a mňa chytá eufória, že žijem. Brepcem Braňovi niečo o masakri a hoci som nefajčiar, mám chuť si s trasúcimi rukami jednu poriadnu zapáliť :-) Neskutočný zážitok a vlastne úplne odlišný od doterajších kolobežkových jázd. Táto jazda ma definitívne vyškolila o tom, ako má vyzerať dobrá musherská kolobežka a čo všetko musí vydržať. Od tejto chvíle vzhliadam na musherov s veľkou úctou a rešpektom. A neviem si už vôbec predstaviť, že jazdia dvoj, štvor či dokonca šest záprahy (samozrejme, že tie najvyššie počty psov už nie na kolobke, ale na špeciálnych troj a štvorkolách). 

Ale späť ku kolobežke. Posledným veľkým sústom bola účasť na MTB cross preteku Beregy Borody v Dvorníkoch. Nádherná 20km trať viedla najmä po viniciach a šotoline a prevýšenie bolo zaujímavých 455 m. Presne toto bola súťaž stavaná na tento typ kolobežky. Tu sa ukázala opodstatnenosť a životaschopnosť koncepcie 29 × 29“. No a keďže vývoj nesmie nikdy ustať, mám rozpracované osadenie špeciálnej gravelovej vidlice Lauf pochádzajúcej rovno z Islandu. K nej sa ešte chystá jedna zaujímavá úprava, ktorá z nej spraví svetový unikát. A to nielen medzi kolobežkami, ale aj vo svete MTB… však dám potom vedieť :-)