Karbonová sága Dušana Demoviče – díl čtvrtý

Nechci vás zdržovat dlouhým redakčním úvodem, takže jen bleskově. Když jsem si poprvé přečetl Dušanův v pořadí již čtvrtý článek o stavbě karbonových koloběžek, říkal jsem si: „Jak dlouho on se s tím asi tak ‚piplá‘?“ Právě zejména tato poslední konstrukce, respektive pracovní postup, je totiž velmi specifický – viz dále v článku. A tak mě nedalo, a Dušana jsem se zeptal na to, jak dlouho mu výroba takovéhoto stroje trvá. Odpověděl takto:

„Stavba trvala cca 4 mesiace, ale vždy som za hoďku-dve zalepil zopár spojov, a do ďalšieho dňa to schlo. Potom hodina brúsenie, zase lepenie, a takto dookola vždy, keď bol čas – odhadom štyri až päťkrát do týždňa. Taká modelárska práca :-) “

Dušan Demovič: Karbónové kolobežky – 4. diel

Nie je to tak dávno, čo som v minulej časti môjho karbónového špeciálu písal čosi na štýl sumarizácie mojej doterajšej staviteľskej činnosti. Dušoval som sa, že to je na dlhú dobu posledný diel. Ale čo čert nechcel, podaril sa ďalší kúsok. Mnohí sa ma pýtajú, že načo mi je toľko kolobežiek… a k tomu ešte karbónových? Nuž ťažká odpoveď. Ale asi preto, že ma to baví, a pri každej jednej stavbe sa aj niečo nové naučím.

Presne aj toto je prípad mojej poslednej stavby. Chcelo sa mi trošku „poexperimentovať“ v oblasti relatívne jednoduchých priestorových rámov. Nejaké trubky menšieho priemeru mi ešte zostali v dielni, a tak som sa pustil do vymýšľania. Ako vhodným zámerom sa mi pozdávala terénna kolobežka s vyšším nášľapom a lepšou priechodnosťou terénom v konfigurácii 2 × 28″. Ďalšou výzvou bolo použitie jednoduchej metódy spájania trubiek, a to priemyselným dvojzložkovým lepidlom. Po otestovaní natupo lepených spojov mi táto možnosť vychádzala vcelku reálna. A tak som sa do toho pustil.

Stavba

Celá konštrukcia je v podstate štvorica nosných karbónových trubiek o priemere 20 a 16 mm, pospájaná medzi sebou šikmými výstuhami o priemere 16 a 14 mm. V mieste zalomenia trubiek sú použite vnútorné „eLkové“ výstuhy z plochého karbónu, zalepené identickým lepidlom.

Mimochodom, jedná sa o výrobcu Axon, typ ADEKIT A140 – ak by mal niekto záujem o podobný experiment. Škoda len, že sa nedalo kúpiť v malom balení, a tak som musel zobrať najmenšie balenie obsahujúce šesť kilových setov živice a tužidla. Ale na druhej strane ma nič nenútilo šetriť na materiáli :-)

Zaujímavou vlastnosťou tohto lepidla je veľmi dobrá tixotropia. To znamená, že po nanesení aj vo zvislej polohe nesteká, a drží sa pekne medzi lepeným materiálom. Lepené spoje boli na niekoľko etáp zaliate lepidlom, a po každom vytvrdnutí prebrúsené stopkovou frézkou.

Zadné úchyty na kolesá sú vyrezané z karbónového polotovaru – platne o hrúbke 5 mm a vlepené do trubiek. Hlavová trubka s integrovanými ložiskami v rozmere „tapered“ bola navíjaná na tŕň z uhlíkového rowingu tak, ako u všetkých mojich predošlých stavieb.

Po dokončení hrubej stavby, kde som žiadne z lepených spojov nepreväzoval a nijak nevystužoval, som slabé miesta odhalil veľmi jednoducho a rýchlo – postupným zaťažovaním. To odhalilo v podstate aj očakávanú „achilovku“ celého systému, a to spodný spoj na prednej časti stupátka. Nie náhodou to je toto miesto, spolu so spodným napojením hlavovej trubky na rám, miestom najčastejších prasklín na všetkých typoch rámov. Všetky spodné trubky a ich spoje dostali krátke uhlíkové výstuže s paralelne orientovaných vlákien, hlavová trubka dostala niekoľko vrstiev omotávky previazanej s rámovými  trubkami.

Navyše z dôvodu finálneho spevnenia celý rám dostal na spodnú hranu po 12 ks pramencov na každú rámovú trubku samostatne od hlavovej trubky až po zadný úchyt kolesa. Každý sólo rowingový pramenec je 8K (8000 vlakien v jednom zväzku), takže dokopy je len vo výstuhách 192 tisíc vlákien. Tieto výstuhy zároveň slúžia aj ako ochrana trubiek pred poškriabaním. Do budúcna však uvažujem nad tenkou vrstvou aramidových vlákien – Kevlaru – z dôvodu ich podstatne vyššej oteruvzdornosti proti uhlíkovému vláknu. Riešením by bol aj tenučký titánový plech, no zatiaľ to nechávam v štádiu nápadu.

Hotový rám dosiahol po vystužení hmotnosť 2,24 kg, čo na jednej strane nie je málo, ale na strane druhej toto nie je stavba, pri ktorej som primárne šetril hmotnosť. Ak to má byť do terénu, rám musí byť v prvom rade pevný. A tento teda je! Samého ma prekvapila výborná, priam až šokujúca tuhosť rámu. Potešiteľná je aj výborná torzná tuhosť. Konečne niečo, čo drží aj pri krútení rámu do strán.

Na druhej strane mi táto pevnosť spravila „medvediu službu“, pretože počas testovania som zistil, že sa pravdepodobne neobídem bez odpruženej vidlice. Obzvlášť pri jazde na hrubej šotoline na najvyšší povolený tlak pneumatík, sa do riadidiel spoľahlivo prenáša každý kamienok, a jazda je po dlhšej dobe dosť únavná. Zatiaľ to riešim nižším tlakom, kedy cyklokrosové pneumatiky trošku vychytajú nerovnosti a spravia jazdu komfortnejšou.

Zvyšok setupu tvoria integrované karbónové riadidlá, karbónová vidla ako aj karbónové ráfiky zapletené na cyklokrosových stredoch. Brzdy sú moje obľúbené Formuly, farebne doladené do „black & white“ kombinácie. Finálna hmotnosť sa s pevnou prednou vidlicou ustálila na celkom pekne hodnote 6,6 kg.

Záver

Ak čakáte zopár slov na záver o dizajne, tak sa asi nedočkáte. Tato moja kolobežka totiž dizajn ako taký nemá :-) Je to účelová konštrukcia priehradového typu, kde funkčnosť bola prioritou, a dizajnová stránka veci bola zámerne vynechaná. Možno preto budí tento môj „Mad Max“, ako ho hneď na prvý krát familiárne nazval môj syn, takú pozornosť. Ono je to tým, že u nás sú veľké kolobežky ešte stále raritou, a keď sa objaví podobná „zrúda“ ako je táto, tak o obecenstvo a otázky mam postarané.

Ešte ma čaká séria testovacích jázd v najnáročnejšom teréne, aby som si potvrdil, respektive vyvrátil teóriu o pevnosti lepeného rámu. Každopádne domov sa poveziem buďto na osvedčenej stavbe, alebo pôjdem peši s hŕbou karbónových trubiek po vačkoch a s kolesami v náručí… :-)

Další články o karbonových koloběžkách Dušana Demoviče

Vlastní karbonové koloběžky aneb Sú kolobežky ťažké? Postav si karbónovú…

Karbonová sága Dušana Demoviče – díl druhý

Karbonová sága Dušana Demoviče – díl třetí